Jdi na obsah Jdi na menu
 


Kult zabudnutia: pg.1

7. 12. 2007

   Už ani neviem ako dlho to je, čo ma sem zatvorili. Hodiny? Dni? Mesiace?  Neviem, nech je pravda akákoľvek, zdá sa mi to ako nekonečne dlhá chvíľa. Minúta za minútou, som pod ťarchou nevedomosti lámaný.

    „Preboha, čo som spáchal?“ Túto otázku si kladiem od okamihu čo som sa prebral. Prebral to je ťažko povedať. Neustále klamem sám seba, že to čo vidím a to čo cítim nie je realita ,ale nočná mora s ktorej je ťažké, sa prebrať. Avšak čím viac som v nej uväznený tým sa viac prepadám do rúcha beznádeje.

 Veci, ktoré všetci berú za samozrejmé tu dostávajú iní zmysel. Koľkokrát sním o vánku pohrávajúcom sa s korunami stromov, o zblúdilej srnke, ktorá keď zbadá prichádzajúceho najprv si ho premeria svojimi tmavými očami a nakoniec zdvihne svoje ladné telo a odkráča s takou vznešenosťou, že si v tej chvíli každý praje byť srnkou čo i len na okamih.   

 Deň, čo deň sa preberám, bez spomienok na mňa, mojich blízkych a priateľov. Najhoršie je na tom to, že ani neviem ako vyzerám cítim sa ako slepec ktorý blúdi po okolí. Jediné čo si pamätá to minulé, sú moje ruky štíhle priam až kostnaté s úzkymi a neprirodzene dlhými prstami. Musel som spáchať niečo strašné, pretože mám celé údy obohnané ťažkými reťazami, čím mi znemožňujú akýkoľvek pohyb po aj tak stiesnenom priestore.

 To ma privádza k môjmu príbytku, posnažím sa ho opísať čo najdôveryhodnejšie, aj keď tu toho na opísanie nie je moc. Môj domov je jedna kruhová miestnosť s jednými dverami. To je tak na úvod, steny mi zdanlivo pripomínajú jaskyňu, vlastne ani nie skôr nejakú veľmi hlbokú studňu, keďže tak ako studňa ani môj brloh nemá strop. To som zistil hneď v okamihu ,ako som sa po prvý raz prebral.

 Pamätám si to ako by sa to stalo včera, bola daždivá  noc a ja som na tvári cítil ako mi na tvár dopadajú dažďové kvapky ktoré ma bodali sťa nože. V prvej chvíli som mal pocit, ako by to bola súčasť sna, ale nával kvapiek a vlhkosti ma donútilo prebrať sa. Keď som otvoril oči tak som videl, ako s čiernej tmy na mňa valí obrovská armáda kvapôčok. Snažil som sa pred dažďom uniknúť ale márne nemohol som vďaka reťazcom obklopujúcich moje údy. Nech som sa akokoľvek snažil s putami bojovať tak to vyvolalo opačnú reakciu tie sa sťahovali čím mi viac a viac znemožňovali pohyb. Bol som neskutočne vyčerpaný, už ani neviem či som zaspal na daždi, alebo odpadol. Pamätám si však ráno ako ma prebrali prvé ranné lúče.

 Otvoril som oči a mohol som si dôkladnejšie prezrieť miest môjho terajšieho pobytu.

   Miestnosť, kde som bol a ešte stále som uväznený je kruhová čo si získalo moju pozornosť sú rôzne nápisy a symboly po stenách. Vedel som, že ich poznám ,ale nevedel som odkiaľ zrejme vďaka mojej absencii spomienok. Začal som sa rozhliadať dookola až môj zrak zastal na ťažkých kovových dverách, s malým okienkom na ich hornej strane a s ďalším malým okienkom na ich spodnej strane. Usúdil som, že vrchné okienko slúži pre ľudí aby ma kontrolovali a spodné okienko k výdaju stravy. Ďalšiu vec pri mojom rozhliadaní, ktorú som si všimol bola matrac spolu s prikrývkou a vankúšikom pod hlavu. „Aké milé,“ bola prvá vec, ktorá mi preblesla mysľou. Vykročil som smerom k matraci s úmyslom si ľahnúť a odpočívať do rána. Keď som si ľahol zistil som, že mám celé ruky doráňané a oblečenie dotrhané. Na zemi bola uschnutá krv.

   Nerozumel som tomu, predsa v noci pršalo. Tá krv musela byť predsa zmytá, chvíľu som sa tým zapodieval a keď som nevedel nájsť vhodnú odpoveď na túto otázku, nechal som to tak.